So záujmom som si vypočula tlačovú konferenciu pani poslankyne, v ktorej sme sa dozvedeli veľa dôležitých informácií o rizikách umelého potratu, za čo som jej vďačná.
V prvej časti tlačovej konferencie pani poslankyňa uviedla veľké množstvo štúdií a dôkazov o nebezpečnosti chirurgického potratu. Spomína v ňom štatisticky dokumentované prípady poškodenia reprodukčných orgánov ženy priamo počas zákroku. Zvlášť sa však zamerala na závažné riziká, ktoré môžu mať chirurgické potraty pre ďalšie tehotenstvo ženy: neplodnosť, zrasty v maternici, placenta previa, placenta accreta, predčasné pôrody a pôrody detí s nižšou pôrodnou váhou. Nazvala niektoré z týchto komplikácií ako „hrôzostrašné“. Úplne s pani poslankyňou súhlasím, že chirurgický potrat je pre ženu nebezpečný v čase, keď sa vykonáva, a môže mať závažné dôsledky aj na jej ďalšie tehotenstvo. Nikdy som riziká chirurgického potratu nespochybňovala a som presvedčená, že ženy by mali byť o nich informované predtým, ako sa pre zákrok rozhodnú.
V druhej časti pani poslankyňa spochybňuje veľkú fínsku štúdiu, ktorá sa zaoberala porovnaním komplikácií chirurgického a chemického potratu do 42 dní od jeho vykonania. Komplikácie boli totiž sledované iba počas 6 týždňov a sami autori štúdie uvádzajú, že je možné, že ak by sledovali zdravotné záznamy žien aj po tomto období, zaznamenali by komplikácií viac.
Súhlasím, že existuje viacero iných štúdií, ktoré sa zaoberajú čisto chemickými potratmi, a zaznamenali menej komplikácií ako veľká fínska štúdia; už menej je takých, ktoré porovnávajú chemické potraty s chirurgickými. Mnohé z týchto štúdií však majú svoje metodologické obmedzenia. V niektorých štúdiách, ktoré robili jednotlivé zdravotnícke zariadenia, autori pripúšťajú, že komplikácie zaznamenali iba u tých žien, ktoré sa vrátili do zariadenia, v ktorom sa potrat vykonal. Čiže, ak žena vyhľadala pomoc inde, vo vyhodnotení štúdie je registrovaná ako keby nemala žiadne komplikácie. Iná štúdia sledovala ženy len 30 dní po zákroku a autori priznávajú, že zo štúdie vyradili ženy, ktoré prišli na kontrolu až po 30 dňoch, a napríklad tehotenstvo u nich pokračovalo napriek absolvovanému chemickému potratu. Tiež väčšina týchto štúdií sledovala iba niekoľko tisíc pacientok.
Fínska štúdia, ktorá bola na TK spochybnená, zmapovala všetky potraty, ktoré sa vykonali v celom Fínsku počas obdobia siedmich rokov (2000-2006). Fínsko je známe veľmi dobrými databázami a schopnosťou ich prepojenia. Dokážu spárovať informácie aj o väčšine žien, ktoré mali potrat vykonaný v jednom zdravotníckom zariadení a komplikácie riešili v inom. Táto štúdia vyhodnotila oveľa väčší súbor ako iné štúdie – spolu 42 619 žien, z ktorých 22 368 absolvovalo chemický potrat a 20 251 chirurgický potrat. U žien, ktoré absolvovali chemický potrat, zaznamenali krvácanie s nutnosťou zdravotného zákroku v 15,6%; závažné krvácanie, ktoré zastavila až kyretáž maternice, bolo u 2,9% žien. Nedokončený potrat bol v 6,7% prípadov a väčšina z týchto žien musela ešte absolvovať chirurgický potrat.
Pani poslankyňa zľahčuje výsledky štúdie tým, že tvrdí, že ženy, ktoré vyhľadali zdravotnú starostlivosť nemuseli mať vážne komplikácie, a teda zrejme išli k lekárovi zbytočne. Takýto postoj k ženám v ťažkej životnej situácii by som si nedovolila. Autori štúdie popisujú aj komplikácie chirurgického zákroku. Konštatujú však, že chemický potrat nie je pre ženu bezpečnejší ako chirurgický. Pritom sa držia iba tvrdých dát, a vôbec nespomínajú, aké náročné musí byť pre ženu, ak pri plnom vedomí niekoľko hodín až dní krváca, a v silných bolestiach potráca svoje nenarodené dieťa.
Napokon pani poslankyňa spomenula ťažkú finančnú situáciu niektorých žien, ktoré sa rozhodujú pre umelé ukončenie tehotenstva. To potvrdzuje, že tehotné ženy si zaslúžia väčšiu finančnú a sociálnu pomoc, aby sa mohli rozhodnúť pre život svojho nenarodeného dieťaťa. Ženy si zaslúžia lepšie riešenia, ktoré neohrozia ich zdravie z krátkodobého ani dlhodobého hľadiska.
prof. MUDr. Eva Grey, PhD., MHA
